Každý týždeň začína jedným dňom. Pondelkom. A inak to nie je ani u mňa. Je november. Keď som sa ráno zobudil, tak som určite ako väčšina ľudí na Zemi čakal, že vonku bude zima, snežiť a mrznúť ako o život. No pravdou je, že moje očakávania sa naozaj splnili. Keď sa otvorili moje oči, ešte nevediac čo ich a ich majiteľa čaká, oslepila ich nečakaná a tmavá tma. Po tomto úkone som si uvedomil, že naozaj je pondelok, a že naozaj musím vstať z toho teplého miesta v mojej posteli a vydať sa za vzdelávacím programom, ktorý je často nazývaný školou. Po rannej hygiene, ktorú vám určite nemusím opisovať, som sa šiel do mojej izby obliecť. Ranné obliekanie je pre mňa náročná práca, ktorá trvá od desať až po dvadsať minút. Ako náhle skončí táto ranná tyrania, tak sa vydávam do školy.
„Uvoľni miesto tej starej pani!“ kričí postarší muž na vystrašeného mladíka, ktorý zaplňuje sedačku v autobuse. Nie, nie som to ja. Určite ste si už všimli, že cestujem autobusom. Cestovanie mestskou hromadnou dopravou má veľa výhod, no bohužiaľ aj veľa nevýhod. Jedna z tých už spomínaných nevýhod je to, že sa každé ráno musím preniesť cez naozaj nebezpečnú cestu, na ktorej je viac ľadu ako v našej a vašej mrazničke dokopy, cez otravné reči nespokojných ľudí kvôli miestu na sedenie, a že tých je skoro stále plný autobus. „Sloboda!“ zakričím keď vystúpim z autobusu. Nie, neopisujem tú divnú reklamu na nosný(nosový?) sprej, ale naozaj sa teším z toho, že som vonku z toho vozidla s toľkými kolesami. Pochodím si pešo tak pár minút a som v škole. Tesne pred ňou zastanem a snažím sa zdvihnúť moju ľavú ruku na to, aby som mohol pohnúť kľučkou a otvoriť si. No zrazu si spomeniem, že som pravák, a tak opäť dávam pomaly a unudene ľavú ruku ku telu a začnem vyťahovať z vrecka pravú, hornú končatinu. Pomaly ale isto sa dostávam ku našim skrinkám. Tie nám slúžia ako šatňa. Začnem sa prezúvať a odkladať si svoje časti odevu, ktoré slúžia len na ochranu proti zime, ktorá na nás čaká tam za tými plastovými oknami. Neskôr vyjdem hore schodmi do či už učebne, alebo do mojej obľúbenej triedy.
„Sloboda!“ zakričím keď vyjdem z budovy školy po vyučovaní. Nie, ani tento krát neopisujem tú zaujímavú reklamu na nosný(nosový) sprej. Len sa teším z toho, že idem domov. Síce táto moja radosť netrvá dlho, pretože si hneď potom spomeniem na to, že zajtra sa vraciam do učebného programu zasa. Hneď ako prídem domov, hodím tašku a idem si dať niečo dobrého pod zub. Najem sa a potom si zapnem moju najobľúbenejšiu bedničku. Počítač. Niečo porobím, niečo pohrám, niečo prečítam a niečo napíšem. Zrazu je pol štvrtej a do domu prichádzajú moji rodičia. „Čo bolo na obed?“ typická a ozaj stála otázka od mojej mamy. Tradične rozmýšľam pár minút, čo som to na tom obede jedol. Odpoviem jej a nasleduje ďalšia otázka: „Čo bolo v škole?“ Opäť rozmýšľam pár minút, aby som nepovedal niečo čo je pravda a dostal sa tak do problémov. Táto vyčerpávajúca spoveď trvá dosť dlho a skôr než sa spamätám, tak je osem hodín a jediné čo mi ostáva je pozrieť si nejaký dobrý film v televízore. Keď vo večernom programe nenájdem nič čo by ma zaujímalo, tak sa idem učiť, ale ja si vždy niečo nájdem.
Je desať hodín večerného času a končí mi film, seriál alebo hocičo iné. Sklamaný, že sa ďalší deň blížil, sa vydávam hore po schodoch do mojej izby a začínam vkladať knižky, zošity, školské pomôcky do tašky, ktorá sa už nevie dočkať, kedy to z nej zajtra zase vyberiem a budem sa tváriť, že tomu konkrétnemu učivu rozumiem. Je dosť naivná. Po večernej hygiene mi končí pondelkový deň. Ľahnem si do postele, zakryjem sa, zatvorím oči, vypnem myšlienky a vydávam sa do tajomného sveta ľudského spánku a podvedomia.
